Odvaha je mocná vec, no pokora nám ukáže chodník aj v hmlách našich príbehov. Svet je plný príbehov. Knihy tiež. A viete čo je najkrajšie? Že každý z nás žije svoj príbeh, na ktorý má dosah. Z každej epizódy sa môže naučiť niečo nové a to ho môže posunúť do vôd v ktorých nikdy neplával.
Buď tou ženou, ktorou chceš byť, nie tou, čo chcú ostatní aby si bola
Táto myšlienka mi ide hlavou už posledné týždne. Inšpiroval ma k tomu rozhovor, v ktorom som prežila také to hlboké vedomie, že naozaj sme vo veciach neni tak úplne sami ako si myslíme.
Prečo?
Zamysleli ste sa nad tým, prečo sa stále dookola snažíme napĺňať to, čo sa od nás očakáva, čo od nás očakáva naše okolie, namiesto toho, aby sme písali svoje vlastné príbehy? Napríklad chceme byť lepšími, krajšími, rýchlejšími, výkonnejšími, dokonalejšími, bezchybnými…. Čo keď ale našim poslaním na tomto svete je niečo úplne iné. Čo keď je v našom srdci túžba po šírení pokoja, prijatia, priateľstva. Možno nám za to nebudú platiť, ale myslíte si, že ísť sám proti sebe je dobré riešenie? Prečo si napríklad namiesto objavovania, či tvorenia zvolíme radšej súťaženie, kariérny rast a dosahovanie ambicióznych cieľov za každú cenu? Prečo sa chováme tak, ako sa to očakáva, aj keď nám to je neprirodzené a necítime sa byť “save”?
Môj pobyt v Košiciach bol veľmi silne viazaný na dosahovanie očakávaní a uznania. Preto som to “moje”skryla tak hlboko, že som musela prežiť úraz aby som si uvedomila nanovo, že nemôžem žiť tak ako sa odo mňa očakáva, ale tak ako to naozaj cítim. Lenže problém je v tom, že to nepríde samé od seba. Je to proces, ale je dôležitý. Prečo?
Lebo na začiatku je NEVIEM
Nevieme, kto sme, alebo to odmietame prijať a máme obavy byť auntentický. Bojíme sa odmietnutia, sklamania a neúspechu. Cítime tlak na našu nedokonalosť. Každý z nás potrebuje nájsť „svoje doma“. To je zo všetkého najdôležitejšie. Poznať sám seba a rozumieť si. K tomu ale potrebujeme vedieť, čo nás napĺňa, čo nás motivuje, čo máme radi a čo nie. Čo nás robí šťastnými a čo smutnými. Tiež kam chceme ísť a čo sme pre to ochotný spraviť.
A potom príde CHCEM
Každé ráno nám dáva nové príležitosti vidieť veci nanovo. Môžeme využiť šancu začať od znova, s novou víziou. Môžeme byť lepšou verziou samého seba. Vidieť seba cez novú optiku a prijať sa takí, akí sme. Vďaka tomu vieme pracovať aj s naším okolím. Odpúšťať, byť láskaví, úprimní a pozorní. To je na živote to naozaj veľmi krásne. Nebyť tu sám pre seba a viac dávať ako dostávať. Moja túžba je, aby sme sa naučili aj v tom zhone, v ktorom žijeme byť lepšou verziou seba a nezabúdať, že nie ostatní sú tu pre mňa, ale ja som tu pre ostatných.
Odvážne bez odvahy
Chce to odvahu. Veľkú odvahu. Zmeniť zaužívné, zažité. Robiť rozhodnutia, ktoré nie sú príjemné, ktoré su ťažké a občas aj bolia. Niekedy viac ako si myslíme. Moje vystúpenie zo šedej zóny trvalo niečo cez rok. Nebol to proces z večera do rána. Predchádzalo mu mnoho rozhovorov, niekedy aj sĺz, ale keď chcete meniť svet musíte začať meniť seba. Vidieť sa, seba sa. Tie najtemnejšie miesta v ktorých zlyhávame stále zakaždým. Každý pád posunúť do roviny odrazu a nádeje. Nájsť odvahu v beznádeji a nevzdať to keď ste sami, keď vám nikto nerží chrbát. Dievčatá, naozaj veľmi úprimne a veľmi vážne vám posielam odkaz a prosím pustite ho ďalej ako len do prečítaného. Odvaha nás naozaj vyšle na cestu, no pokora nám ukáže cieľ.