Sú oveľa ťažšie skúšky ako si myslíme. Aj keď začíname zo štartovaciu čiarou mínus tridsať. Keď sa v mojom živote objavili deti, našla som odvahu skočiť do prázdna. Nepripravená…no naučili ma že strach zo smrti je nič oproti premárnenému životu. A že úsmev v odovzdaní môže byť absolútnym kľúčom ku šťastiu a slobode. Neexistuje ideálny otec ani mama. Robíme čo vieme. Improvizujeme. Dnes mi stačí objatie, a hlas mojich krpcov aby som na všetko zlé zabudla. Podstatná je len prítomnosť. Chvíľka v ktorej si. Záleží len na melódii ktorá ti ostane v srdci a v duši. Tá stojí za všetko. Moja mami ma naučila čeliť strachu a deti ma naučili čeliť životu. Sú pády ktoré nemajú koniec, ale chcem aby každá sekunda tých pádov stála za to.
V tomto čase si uvedomujem aké je dôležité vidieť čo pre nás naši rodičia spravili. Ako prebdeli celú noc pri našej posteli keď sme boli chorí, ako nás povzbudzovali keď sme boli sami aj napriek tomu, že sami boli možno bezradní. Vďačnosť je to čo mnohým z nás chýba, ľudskosť, empatia, všímavosť, starostlivosť a moje najobľúbenejšie..pokora. Je ťažké byť dnes iným ako sú ostatní, no máme v rukách silu, ktorou v našich deťoch vieme zapnúť empatiu zo všetkým čo k tomu patrí. Prepojme náš offline svet s láskavosťou a naučme sa byť lepšími v autentickosti chvíľ ktoré sa nevrátia.
