Pri mojich myšlienkach väčšinou vychádzam iba z vlastného života z vlastných skúseností, z vlastných radostí, smútku, samoty….nekopírujem. Nepotrebujem to, neviem to aj keď som občas chcela. Iba žijem. Možno nie podľa bežne zaužívaných pravidiel, ktoré nastavili v našom systéme. Možno nie podľa predstáv ľudí okolo mňa. Možno to nie je dosť dobré pre ostatních, ale je to dosť pre mňa. Častokrát viac ako dosť. Možno je to málo, ale možno viac nechcem. Toto zamyslenie píšem iba preto, aby som upresnila, že sa naozaj nevenujem žiadnej západnej, ani východnej filozofii, neriešim čisté vedomie, ani život v absolútne.Som iba obyčajná Paťa, učím sa byť vďačná v mále, vidieť vierou a snívať ako keď som bola malá. Učím sa vlastných chybách, ktoré sú občas väčšie, občas menšie. Hľadám v ľuďoch zlomky ich lepšej verzie samého seba a snažím sa ukázať im, že život naozaj nie je iba biely, alebo čierny. Veď ani modrá nie je iba modrá. V modrej máte nekonečné spektrum pigmentov, ktoré tvoria celok. Učím sa vidieť všetko to zlé čo je okolo mňa ako študijný materiál, vďaka ktorému vidím aká som vo svojej naozajstnosti ja.
Keď občas príde ku mne myšlienka, ktorá mi ukáže aká som nevďačná, nepokojná, smutná, alebo zranená napíšem ju vonku aby mohla byť svetlom nielen pre mňa, ale aj pre vás ktorí tomu čo píšem rozumiete. A prečo píšem teraz? Je málo tých, ktorí sú v mojom živote a rozumejú. Je málo tých, ktorí sa dostali ďalej a videli ma plakať. Je pravda, že tí už nie sú. No prosím, nie kvôli mne možno kvôli sebe nehovorte o svojej duchovnosti, ale žite svoj život autenticky. Pozrite sa na svojich vzácnych rodičov, kým tu ešte sú, manželku, alebo manžela, priateľa, priateľku a prežite tú hlbokú emóciu vďačnosti, že tu sú. Že idú s vami, že vám pomáhajú, že vás občas napomenú….že to s vami nevzdali aj keď máte pocit, že s vami je to easy… to ako žijete, ako hovoríte s ľuďmi, ako milujete je naše zrkadlo.
Prosím nehrajte sa na niekoho, kto nie ste. Nestavajte sa nad ostatných aj keď si myslíte, že na to máte právo. (Keď necháte všetko čo vás učili tak a skúsite zmeniť optiku môže sa stať aj toto. Píše sa rok 2019, na zemi leží muž, možno chlapec. Všetci kráčame okolo zo smartfónom prilepeným na očiach a tvárime sa, že sa nič nedeje. Prečo? Lebo facebook nám zobral aj posledný kúsok našej pozornosti. Mladí nevidia, starší sa odkláňajú na druhú stranu. Mladé dievčatá sa pri mužovi pristavia spravia selfíčko a idú ďalej. Toto sme my, áno naučili nás to okolnosti. Svet je zlý ako hovorí môj vzácny priateľ. No keď zložíte mobil a na chvíľku sa zastavíte pri tom mužovi a kusnete si do jazyka, vidíte, že je na tom zle. Stojím pri ňom a bojujem sama zo sebou. Musím sa ponáhľať lebo… no nevadí..stále sa viem vyhovoriť na to, že je normálne ak mešká žena. Kladiem mu zopár kontrolných otázok o jeho životných funkciách pýtam sa prečo sa musel tak spiť. Medzi tým selfičkové dievčatá zmenili destináciu a vrátili sa späť. Možno kvôli senzácii, neviem. Dohodli sme sa, že zavolajú sanitku, no oni nás presmerovali na políciu. Kým to dievčatá vybavovali ja sa s mužom rozprávam.
Vyrušil nás chlapec, ktorý neváhal a do muža si kopol, zhejtoval ho podľa mňa aj kvôli chybám Vikingov. Och tie krivdy v našich životoch. Medzi tým mi muž opísal v zlomkoch čo sa stalo a celkom ma to dostalo. Hlavou mi prešlo milión otázok čo by som spravila v jeho situácii ja, naozaj by som bola taká múdra a sofistikovaná ako si to predstavujem, čo keď by som zlyhala a ešte viac ako on. Naozaj sa mi toto nemôže stať? Môže, pretože nikdy nevieme vyhodnotiť situáciu, kým si ňou neprejdeme. Pri vyslovení vety, mne sa toto ale že nikdy nestane som už opatrná.)
Keď hovoríš, že tvoje ego bolo porazené, pozri ako komunikuješ mimo slov. Ako sa cítiš keď je okolo teba tma. Ako komunikuješ s ľuďmi, ktorí s tebou nesúhlasia. Ak sa dokážeš ponoriť do bolesti a nepredstierať že si zraniteľný. Ak cítiš svoj hnev, ale neprejdeš do násilia, ak dokážeš vykročiť na vodu a s dôverou vidieť svetlo pred tebou, každý kúsok porcelánu ostane v bezpečí. Ak si schopný prežiť smútok bez toho aby si sa stal jeho otrokom, vydržíš svoju hanbu bez toho aby si uzamkol svoj svet na tisíc zámkov a priznáš si svoju chybu … naše svety budú mať spoločný prienik.
Slovo prepáč má svoju hĺbku a oprostené od povrchu dkáže zázraky. Ak nemáš nič vlastníš všetko. Ak dobrovoľná sloboda od materiálneho ide z tvojho vnútra, myslím že vtedy si pripravený na to aby si zažil kontakt zo svojim srdcom v ktorom už nebude mať tvoje ego ten priestor ktorý malo. Toto je to čo žijem. Toto je to o čom píšem. Náš svet sa mení. Sme iný ako boli naši starí rodičia. Sme viac sami lebo doba je raz taká. Chceme byť dokonalí, no zabúdame na to, že najlepšie vidíme srdcom a to dôležité je očiam nedostupné. Naša optika je nasmerovaná na úspech, no nie je úspechom mať pri sebe ľudí, ktorí nám budú mať radi aj napriek naším zlyhaniam a my ich tiež? Chceme zarábať aby sme sa vedeli postarať o naše deti, to je ok, ale práca nás nemôže ničiť pretože sa dostaneme do začarovaného kruhu, ktorý z nás vytiahne všetko to živé a pekné.
Čo dnes? Dnes sme v karanténe a nemáme kam odísť. Ideálne sa vieme stretnúť v online svete. Alebo pamätáte si ten čas, keď boli fotky taká vzácnosť, že sa tlačila na takú vec ako bol papier? Určite ich máte doma. Takže môj tip je, spravte si kávu, čaj, džús čokoľvek a ak máte deti zoznámte ich s fotkami z vášho detstva. Ak deti nemáte a ste sami, nájdite v sebe tú odvahu a pozrite si ich sami. A poznámočka na okraj, dôležitá esencia je, pozerať srdcom nie iba očami.