Hračkovanie 1
Pri písaní – taká tá stará škola, že pero a papier, som si nedopatrením odkopla papuču z nohy. Moja chyba, hrala som sa s ňou pri premýšľaní. Zaujímavé zistenie prišlo v momente, keď sa mi znova objavila na nohe. Čoooo??? Pozerám pod stôl nič, vedľa stola je iba Marína a triedi si zaujato svoje veci. Chlapci sa šalia s kockami – veď ok nič sa nedeje.
Pokus č.1 – ideme znova, teraz ju zhodím cielene. Tvárim sa neviditeľne až mi je s toho do smiechu. Zrazu len cítim, že mi ju znova obúvajú. Teraz už dvaja. Waw, veľmi šikovne, veľmi premyslene, veľmi rýchlo a zrazu miznú spod stola a venujú sa svojim dôležitým veciam.
Pokus č.2 – cielene sledujem každú ich mimiku, každý pohyb, každú protireakciu na moje pohyby.
Výzvy, výzvy a zase len výzvy…
Ono sa to nezdá, ale deti sú veľmi kreatívne a milujú výzvy. Aké? Akékoľvek. U nás sú to hračky. Pol roka som bojovala s tým, aby sme dali preč všetko. Všetko čo trúbi, pípa… Úprimne, ten feeling keď som videla ich prekvapený výraz mala som na mále a nedotiahnuť to do konca. No Marína ma svojou múdrou poznámkou odrovnala a iba povzbudila. „Chlapci, sú deti, ktoré nič nemajú, my toho máme veľa a nehráme sa s tým. Veď im spravme radosť“. Uzavrela som to ako pokus na týždeň, no dni bežali, týždne bežali až sa s toho stal rok. Veľmi dobrý rok. Toto rozhodnutie by som nikdy nezmenila, naopak, spravila by som ho skôr.
Ale veď keď nebudú mať hračky, budú sa nudiť…
Čím to je, že si mnohí moji rovesníci, čo sú už rodičia myslia, že dieťa musí byť stále zaneprázdnené, a že keď sa bude nudiť bude neposlušné. Naozaj bude? Nie je to skôr o našom pohodlí, že nechceme vyjsť zo svojej komfortnej zóny, a dať svoj čas a chuť do nových výziev, nových príbehov, nových nepreskúmaných možností, ktoré môžu byť zároveň terapiou aj pre nás. V mnohých neurologických knihách sa píše o tom, že mozog potrebuje „nudu“ aby mohol napredovať. Jedným dychom dopĺňam, že najúčinnejšie je to v kombinácii s láskavým pohladením, dotykom, pusinkou. Za mňa, jednoznačne, rodičia kamaráti, spolužiaci, sme generácia, ktorá môže prekročiť tieň našich rodičov, môžeme prekročiť svoje pohodlie, častokrát aj únavu a môžeme na chvíľu tvoriť niečo nové. Našu rozprávku, ktorá môže mať milión pokračovaní a bude stále jedinečná, lebo v nej budeme my a naše deti. Môžeme byť láskavejší, všímavejší, pozornejší. Nekupujte nové hračky, tablety. Kúpte si čas svojich detí, raz už bude neskoro. Potom nám bude smutno.
Ok, ale nejaké hračky predsa len áno…
Situácia sa veľmi zmenila od kedy som bola malá ja. Dnes je toho všade naozaj veľmi veľa. A toho je pravda, že sú naozaj veľmi krásne a nie raz som sa pristihla, že som si obzerala hračky vo výklade a po niektorých som vyslovene iracionálne túžila. No pri pohľade na cenovku som sa vrátila do reality a uzavrela to, že možno raz… Dokonca poznám mnoho mamičiek, šikovných, kreatívnych, ktoré vyrábajú hračky a sú naozaj veľmi krásne, didaktické a niekedy tak kúzelné. Sama som svojho času šila hračky keď boli krpci ešte malinký a jedna myška s nami ide doteraz. Ale, kde je tá hranica a balans? Kedysi bola reklama užitočný pomocník, dnes si myslím, že to tak nie je. Reklama zbytočne tlačí na rodičov a tí sú častokrát paralyzovaný pretože je toho už naozaj všade veľa.
Moje pozorovanie verzu naše hračkovanie…
Pri Maríne som sa naučila veľmi veľa. Dlho mi nehovorila, nepočula a my sme si pri nej vyskúšali snáď každú hračku, pomôcku, alebo farbičku. Prvé dieťa a každý okolo nás nám radil niečo iné. Keď už toho bolo veľa tak som všetko zbalila do krabice, odniesla preč a začala od začiatku. Upratala som si čo a kedy potrebujem posúvať ďalej vyšiel mi krásny zoznam na ktorý som sa sústredila.
Potrebovala som najskôr upratať sluch, potom zrak a reč. Myslenie, predstavivosť, jemnú motoriku a čuch. Do úvahy som musela zahrnúť aj jej povahu a poviem vám, že to bol veľmi zaujímavý koktail.
Tie staré podarované hračky som vymenila za drevené kocky, xylofón, kocky, veľké drevené puzzle, logické hry, prevliekačky. Bola to dobrá investícia, no zaujímavé zistenie prišlo v čase, keď sa učil rozprávať Beni. Benjamín bol pre Marínu najlepšou hračkou. To čo sa on naučil ona trošku ťažkopádne, ale s istotou zopakovala. Do roka som mala dvoch parťákov, ktorým tá súdržnosť ostala doteraz. Akurát sa nám zmenil okruh hračiek, no práve tým, že sú už traja som im zobrala všetko malé a ostali im hry, kde sa vedia hrať spolu. Je to síce občas hra na nervy, ale podporilo to ich vzájomnú komunikáciu.
Čo ma uistilo, že naši naozaj nepotrebujú hračky?.
Dosť často sú u nás kamaráti našich detí. Keď sú spolu radi sa hrajú na mamičky, oteckov, predavačov, sestričky. Keď sme vonku tak nepotrebujú nič. Loptu a vystačia si. Veď tak to bolo aj kedysi, pamätáte? Jediné s čím nie sú všetci rodičia ok, je keď im deti berú veci z kuchyne, a používajú ich ako kulisy. U nás sa to môže v limitovanom množstve, no aj tak sú najradšej, keď sa s nimi hrám aj ja. Vtedy to tých rolí zapájame úplne všetko a vznikne s toho reálny produkt. Napríklad, keď sa hráme na kuchárov, uvaríme si obed, keď na pekárov upečieme si koláčik, keď na chemikov vyrobíme si loptičky – ideálne keď sa k nám pripojí aj kolega, alebo kamaráti. Možností je veľa a častokrát stačí iba kúsok kreativity.
A čo tak pohyb?
Ovh pomóc, táto sekcia je trošku náročná, pretože mne sa častokrát naozaj, ale že veľmi nechce hýbať. Som vďačná za Benjamínovu vášeň pre bicykel a Marínkinu pre korčule. Stačilo málo iba sa obuť, obliecť a ísť von. Postaviť sa na korčule a ísť. No keď k nám prišiel Jonatán, celé sa to zmenilo. Do nášho života prišla lopta. Väčšia, menšia, ideálne obe. A v najideálnejšom scenári za oboma poslal mňa, pretože starší mali svoj program. Aj to by bolo fajn, keby nešli dvoma rôznymi smermi. Vďaka Jonatánovi sme nanovo objavili tenis, švihadlo, badminton, futbal a kriedy. Nič viac nič menej. Objav v tejto časti bol pre mňa prevratný. Mám tri deti, tri rôzne pohybové preferencie a všetci traja chcú aby som sa do hry s nimi aktívne zapojila. Najkrajšie na tom je, že budovanie kolektívnych sociálnych zručností vás na betón vráti na miesta, kde ste boli v ich veku a nanovo sa môžete nakontaktovať na tú slobodu vo vašom vnútri. Keď ju nájdete, s istotou vezmete deťom aj toto športové náčinie a vezmete ich do lesa. Možno zažijete to čo som zažila ja, že bol čas kedy sme zo školy bežali do lesa a boli tam až do šera. Domov sme prišli unavený, ale šťastný. Na hračky už nikto ani nepomyslel.
Drahé verzus lacné hračky.
Som naozaj úprimne prekvapená, že existujú rodičia, ktorí sú presvedčení, že čím drahšia hračka tým viac a lepšie stimuluje rozvoj ich anjelika. Prosím, poďme na chvíľu späť. Späť do nášho detstva, kedy naši rodičia nemali toľko peňazí, kde sme si museli vážiť to čo sme mali, kde sme si hračky opatrovali a aj teraz po rokoch k nim cítime isté pomyselné puto a nedáme na ne dopustiť. Chlapci od susedov si vystačili s palicami a mali z nich pusky, keď som chcela loviť stýko mi spravil luk a potom som sa to naučila sama. Takýchto príkladov by bolo veľa a naozaj nám stačila iba fantázia. Myslím si, že nie je na škodu zobrať deti von a chvíľku ich nechať tak. Že si budú chcieť domov dotiahnuť “kilo” dreva, alebo kameňov lebo je to dávny poklad pirátov? No a, nech ťahá 🙂 Viete ako sa hovorí, v jednoduchosti je krása. Niečo na tom bude pretože moja skúsenosť je, že ak má dieťatko menej hračiek ako kamarátka od susedov naozaj o nič neprichádza. Ani keď má Zuzka celú sériu Loliek a moja Marína iba jednu, ktorú vlastne darovala lebo sa s ňou nehrala.
Tak ako to je s tým nič?
Pre širokospektrálny rozvoj našich najmenších je dôležité myslieť na kvalitu, ale nie v cene. Kvalitu, ktorú im prinesie náš čas. Videla som koľko zla dokáže napáchať množstvo hračiek. Presýtenosť spôsobuje chaos, chaos sposobuje problém zo sústredením, poriadkom… Zaujímavé je, že to priamo súvisí aj stresom. Predstavte si, že sedíte v miestnosti plnej hračiek. Paralýza voľbou bude ako prvá, potom nastúpi chuť hrať sa zo všetkým naraz. Spolu s tým pôjde ruka v ruke chaos a ten môže viesť k stresu. Náš čas je dôležitá súčasť hier s malými deťmi, starší si vystačia z maximálne jednou hrou do ktorej sa dokážu vložiť a ponoriť na pár dlhých chvíľ.
Takže niekedy je menej oveľa, oveľa viac ako si vieme predstaviť 🙂