“Ak sa pozeráme smerom von – snívame. No ak sa pozeráme dovnútra našej duše máme možnosť prebrať sa”. Viac ako veľká pravda. No je tam veľmi silný predpoklad, že nás to bude stáť enormné úsilie pracovať zo sebou. A to je častokrát skoro až nemožné. Prečo? Pretože naše skryté rany bolia a my sa máme natoľko radi, že sa ich radšej nedotkneme pretože vieme, čo to spôsobí.
Zodpovednosť za to ako a čo žijem je na mne, je na nás a aj keď nevedome našu frustráciu prenášame na okolie oni za to naozaj nemôžu. Majú svoj život a svoje vzorce správania, ktoré si nesú z domu, tak ako aj ja.
Aha moment 1: Komplexy sú vydláždená cesta do pekla
Keď si túto mincu pozriete z druhej strany komplexy držia nás, nie my ich.
Môj AHA moment prišiel tak silno a tak priamo, že som bola paralyzovaná skoro celý deň. Moja odvaha bojovať o lásku, o pozornosť sa zrazu rozplynula, myslím, že to asi poznáte. Keď cítite, že nevládzete ísť cestou, ktorou idete pretože vidíte, že dávate viac a vaša banka sa vyčerpala, ba čo viac, šli ste do vlastného mínusu. A čo to má s komplexami? Och veľmi veľa. Naše komplexy a dávne rany, ktoré nás bolia, ktoré si nosíme v našom srdci sa ukážu naplno častokrát až vo vzťahu.
Ja som nikdy v ničom nevynikala. Toto som žila ako takú svoju mantru a držala som sa jej veľmi dlho a priznávam, že si ju občas držím ešte aj teraz. Nebola som ani pekná, ani šikovná. Bola som také to obyčajné dievča, ktoré veľa čítalo, kreslilo a na strednej keď to nikto nevidel som sa vytratila a tancovala. Toto je zaujímavá časť môjho príbehu, v ktorom som mohla byť taká aká som naozaj. Podmienka bola, keď sa nikto nepozeral a nevidel ma. Až som sa naučila byť neviditeľná.
Aha moment 2: Autentickosť
Ono je to krásne byť taký autnetický, no nemalo by to byť podmienené tým, že iba vtedy keď sa nikto nepozerá. Takže keď som začala chodiť s Dávidom tak to bolo veľmi kúzelné, pretože mňa niekoho neviditeľného si niekto všimol. Waw. Pekné, ale z môjho pohľadu, dnes to vnímam ako časovanú bombu. A to hneď kvôli mnohým veciam. Detstvo som nemala ako s katalógu, otca som nemala takže mnoho uistení, objatí a takých tých vecí, na ktoré má dosah iba otec som nezažila. Tvrdohlavo som sa zaťala a do 19 som s nikým nechodila. Všetko to, čo žili dievčatá okolo mňa som stavila na jednu kartu s víziou, že to môj budúci manžel ocení. Keď som sa vzdala mojich ideí o rozprávke, prišiel, začali sme spolu chodiť a zobrali sme sa. Dávid medzi tým budoval svoju firmu a ja som veľmi túžila po tom aby som mu rozumela viac. Na materskej som začala čítať knihy, ktoré ma doviedli k poznaniu, že teóriu treba vymeniť za prax. Tak som s víziou prišla k nápadu, aby sme šli do eshopu s detskými vecami. Jediné čo mi to prinieslo bol veľmi širokospektrálny uhol pohľadu na to čo vo svete bábätiek a detí beží, čo je top a čo sa oplatí. Veľtrhy mi priniesli úzasné kontakty ale to bolo asi tak všetko. Po pár rokoch som zažila môj prvý krach veľkého sna. Zabolelo to, pretože som videla, že je to moje zlyhanie a musím si inak preusporiadať veci. V tom čase sa do môjho sveta veľmi pomaly ale iste začala vkrádať túžba po tom aby som bola lepšia v Dávidových očiach, aby som mohla zažiť také to prijatie, ktoré som nezažila ani v širšej rodine. Bola som ochotná pre to spraviť čokoľvek.
Logistika, plánovanie a BODKA. Čokoľvek znamenalo naučiť sa plánovať lepšie, naučiť sa využívať všetku kreativitu a prepojiť ju z ráciom, pretože sme mali komplikovanejšie a náročnejšie dieťatko, zvládnuť domácnosť, časom tri deti, postaviť Bodku na nohy, byť milá nikoho nezaťažovať svojou existenciou, byť nápomocná a zabudnúť na seba a podobne. Čo teraz?
Po pár rokoch sa cítim ako dostihový kôň, ktorý nevidí nič iné iba ciele za ktorými beží.
Cítim sa nútená neprestajne pracovať? Myslím, že to už nie je také zlé ako to bolo pred tým.
Aha moment 3: Nerobiť nič nie je zlé, ale treba sa to naučiť.
Veľmi sa mi páči ako majú muži zašufličkované veci. Práca je v jednom, vzťah v druhom, deti v treťom a podobne. Trošku som sa naučila si problémy takto ukladať, no priznám, že mi to nejde tak ako by som chcela. Moje zašuflíčkované veci majú svoj príbeh a je problém ich niekedy poskrývať. Častokrát sa v mojom písaní vraciam k tomu, že moja mami bola odvážna pretože si ma adoptovala a naučila sa milovať ma takú aká som bola aj napriek tomu, že nevedela do čoho ide. Ak máte vlastné deti viete aspoň ako tak predpokladať zloženie génov, no ona to nevedela. Preto je v mojich očiach veľmi statočná a odvážna. (Ešte raz už asi miliónty krát – ďakujem mami ). Nemali sme to ľahké kvôli otcovi . Život ako na hojdačke, bez emocionálneho naviazania a prijatia je ťažký. Nemať otca je niekedy ľahšie ako mať takého prítomne neprítomného. Moja mami má ešte väčší obdiv že to s ním dala 35 rokov. Možno práve kvôli tomu som sa snažila byť nápomocná.
Z detstva až do dospelosti som si preniesla mylný fakt, že keď pôjdem na výkon budem prijatá. Moje manželstvo ma v tom ešte viac uistilo, pretože výkon a dokonalosť bola veľmi dôležitá. Do toho som zažila vážny úraz a to bol taký prvý silný signál, aby som zastavila. No moja potreba dokázať si svoju hodnotu, v kombinácii s tým, že som dobrá v tom čo robím, zo mňa spravili workoholika. Dovtedy som netušila, že ním som, pretože Dávidov workoholizmus bol na úplne inom leveli a bola som na betón presvedčená, že tak ďaleko ako je on sa nedostanem.
No v jednej chvíľke som musela pustiť prácu, zavrieť e-shop, spomaliť v domácnosti, v živote vo všetkom. Veľmi intenzívne som žila, že v takomto čase, keď som potrebovala nebyť sama, som bola oveľa viac sama ako inokedy. Ako bonus som začala žiť úzkosť zo všetkého. Nepomáhalo mi ani sa vypísať. Dávid sa mi vzdialil viac ako inokedy, tak som sa aj s mojím novým objavom ako bola úzkosť a neskôr depresia vyrovnávala tak ako s inými vecami v mojom živote. Dvakrát viac práce, viac nápadov. Možno som si myslela, že ak sa nezastavím, tak nebudem mať čas myslieť .
Aha moment 4: Ako s toho von? Určite nie prácou…
Problém s imunitou, stále nejaká viróza ma priviedli k mojej drahej doktorke, ktorá mi na moje prekvapenie po odberoch a stanovení diagnózy predpísala sedenie u psychologičky a predpísala mi: chodte domov a robte nič. Zastavte sa, čítajte, maľujte, hrajte, robte čokoľvek čo inokedy nerobíte a pričom si oddýchnete. Tá úzkosť, ktorú som vtedy cítila, strach, že prídem o niečo čo budujem a prídem o Dávidovu pozornosť boli tak silné, že mi bolo fyzicky zle. Veď aj keď som doma, tak stále niečo s deťmi robíme, a keď sa hrajú tak buď upratujem, alebo varím alebo..ako toto niekto môže povedať?
Čo by sa stalo, keby ste si na chvíľku sadli na lavičku a robili nič?
Zo strachom v očiach mi prešla hlavou myšlienka na zostreleného vtáčika, ktorý prestal lietať a iba padá k zemi. Jediné čo som zo seba dostala bolo, neviem.
Hovoríme tu o veciach, ktoré menia život. Keď vám niekto nastaví zrkadlo a váš rebríček hodnôt sa zrazu preusporiada a všetko čo sa zdalo dôležité vám padá do zabudnutia. Dievčatá moje, ale viete o tom, že Vaša hodnota naozaj nie je v tom čo a koľko robíte. Ak Vás váš manžel nevidí keď pracujete nad svoje limity, nebude vás vidieť ani keď vyhráte nobelovku. Ja som robila všetko, no zabudla som na to, že každá z nás sa musí postarať najskôr o seba aby sa vedela postarať o iných. Vykupujte čas, lebo je krátky.
Zmenila som všetko. Ten proces, kedy všetko pustíte z rúk a okolo vás ostane tma je neopisateľný. No to čo bolí, prebolí. Tento článok má už 5 mesiacov. Keď som ho začala písať, videla som, že pre mňa nie cieľ dôležitý. V pokore a skromnosti vám píšem, že teraz vidím, že vy ste moje víťazstvo, pretože bez vás by som nevidela to čo vidím. Cesta je cieľ.
A konkrétne? Riadky, ktoré menia život. Nebudem sa hraťna to, že juchú už je všetko za mnou. Nie je. Pracujem 4 hodiny pre GrownApps, 8 hodín som s deťmi kde sa učíme a hráme, kreslíme,obšas sa venujem BODKE a zvyšných 8 sa snažím spať. Keď je Dávid s krpcami zvyknem sa prejsť v nemocničnom parku a čakám tam na mojich bezdomovcov s ktorými prehodíme zopár viet o živote, zastavím sa v bare na kávu a popočúvam čo nové sa deje medzi dôchodcami. Tento čas je veľmi, veľmi vzácny. Pretože ono sa to nezdá, ale práve tí starí, nás majú čo naučiť. Ak sa započúvate do rozhovorov starých pánov budete počuť niečo nové o knihách, šachu, whisky a víne, poľnohospodárstve, láske ich života a o tom ako v nej zlyhali, akí boli oni a tak….Občas chodíme na korčule, prebehnúť sa. Začala som chodiť na latino a korčule. Začala som hľadať pokoj. Zlimitovala som kávu. A začala som sa učiť dôverovať v to, že moja hotnota nie je v práci a v očiac iných.
Poviem vám, to je inak asi najväčšia výzva pre mňa. Začala som chodiť k psychologičke a tie rozhovory majú svoje čaro. Modlila som sa. Veľa a úprimne. A čas, ktorý som získala sa učím investovať do života tu a teraz. Do života o ktorom píšem. Neísť za ďalším víťazstvom, za ďalšími predanými vecami, ale byť vďačná v tom čo mám, za vás, že vás mám. V pokore a skromnosti vám píšem, že teraz vidím, že vy ste moje víťazstvo, pretože bez vás by som nevidela to čo vidím. Cesta je cieľ.
Čo mi pomohlo:
Moja psychologička – Keby som ju nestretla, nedala by môjmu životu tretí rozmer. Nikdy by som nevidela prepojenia medzi vecami čo som prečítala a vecami čo som si prežila. Myslím, že by som nikdy nevidela prepojenie medzi mojimi neistotami a komplexami z detstva a úspechmi a pádmi v dospelosti. Tieto rozhovory sú pre mňa ako záchranné koleso v búrke môjho života, ktorá je v tomto čase dosť silná.
Môj čas – Moja hodinka. Kedy som šla preč. Do môjho ticha, prechádzky, prechádzky s knihou, korčule, alebo tancovanie. Hocičo, hocikedy na hodinu aspoň raz za týždeň, alebo dva. Je to dôležité naozaj.
Zoznam – zmena priorít. Keď som si rozpísala moje priority je mi až smiešne s toho ako ten zoznam vyzeral.
Maják v búrke – ak vo vašom príbehu stretnete niekoho kto vidí, rozumie a nemusíte nič vysvetlovať je to ako maják v búrke, ktorý môže byť cestou k cieľu.
Je to veľmi podobné ako s autom. Máte auto s ktorým sa chcete vydať na drobrodružstvo. Neviete kam, ale tešíte sa. No nemôžete ísť ak nemáte benzín, alebo je pokazené. V prvom rade to auto musí mať benzín a byť v poriadku. Takže ak by sme si pozvali na pomoc svätú knihu, tak aj v nej sa píše, že si milovaná a hodná a dosť dobrá…taká aká si…aká som. Prosím nezabudni na to.