Som, kto som?
Som dievča z malého mesta. Od kedy si pamätám, mala som rada ľudí, rada som ich počúvala. Do Košíc som prišla pred skoro sedemnástimi rokmi. Až keď do môjho života prišli deti začala som si uvedomovať, aké dôležité je vidieť svet inými očami. Vidieť svet ich očami. Ak zmeníte optiku o kúsok viac môžete vidieť aký je svet očarujúci, jednoduchý, krásny a fascinujúci. Pretože naozaj je. Spomaliť je to najkľúčovejšie a najťažšie pretože to chce veľkú dávku odvahy. No mi ju máme. Niekde v našej duši tá odvaha je, aj túžba po nej. Povinnosti, práca, vzťahové kolízie a snaha po dokonalosti nám častokrát zaslepia aj tú malinkú nádej, no cielene na tom vieme pracovať a myslím si, že sa môžeme stať víťazmi nad naším životom.
Pozorovanie ako pomôcka
V mojom príbehu som sa strela s mnohými krásnymi ľuďmi, s ťažkými príbehmi a obrovskou dávkou pokory a odvahy. Boli a sú pre mňa neustálou školou ktorá ma učí, že povrch môže byť obitý a zničený, no to čo ukrýva je ďaleko vzácnejšie. V mnohých mojich príbehoch a zamysleniach sa stretnete s mojou starkou, mamou, strýkom, Marínou, Jonatánom a Benjamínom, kamarátmi blízkymi aj ďalekými. Ľuďmi, ktorý sa ocitli v mojom príbehu zázračne a priniesli mi svetlo do mojich tmavých miest a ukázili mi, že ešte stále existuje mikrosvet v ktorom pozrem, vidím, viem a rozumiem.
Som iba pozorovateľ, ktorý píše
Som iba pozorovateľ, ktorý si zažil všetko s toho čo čítate. Zlom nastal, keď som si uvedomila, že moji rovesníci sa ženú za vidinou dokonalej ilúzie. Majú dve roboty, žijú v permanentnom strese, potrebujú deti zabezpečiť na pár životov dopredu, zabudli na to, že vzťahy sú na to aby sa budovali.
Čím viac zlého vidím, tým viac sa ma to nikde vnútri dotýka. Možno je to preto lebo viem, ako málo stačí aby sme zmenili uhol pohľadu a naučili sa byť tu aj pre iných. Nie len pre seba. Pokora je niečo čo sa túžim učiť viac ako byť top v práci, pretože tam to začína. Byť pokorný a vďačný. A to teda, že máme za čo. Rodina, priatelia, práca, zdravie, bývanie a takto by so mohla pokračovať.
Začínam od seba a viem, že to nie je ľahké. Trinásť rokov žiť neviditeľný život, snažiť sa o dokonalosť, učiť sa odpúšťať tým najbližším, robiť prvý krok zas a znova tam kde už to vyzerá beznádejne, čakať na tých, ktorí sa možno nikdy nevrátia, neskrývať veci pod koberec, ale hovoriť o nich a veriť, že sa s nimi dá niečo spraviť. Učím sa na vlasntých chybách a nie vždy vyhrávam. Každý z nás má to svoje.
Som iba obyčajná Paťa, ktorá rada píše ťažké veci s ľahkosťou detskej optiky. Moje príbehy sú aj tými vašimi a veľmi chcem aby ste sa pri nich zastavili a trošku si oddýchli.